Mám v sebe akoby dvoch ľudí,
jeden sa so všetkým zmieril,
ale ten druhý je naštvaný
a cíti sa byť podrazený.
Ten ich boj ma vyčerpáva
a pripravuje ma o môj zdravý rozum.
Nemôžem dýchať, chodiť,
všetko ma bolí,
nech už ten zmätok v mojej hlave skončí.
Mám strach,
necítim si srdce,
akoby tam zostal po ňom
len prach.
Nechcem tu byť,
mať pokoj,
cítim sa ako v kocke bez východu.
Ale ja ho raz nájdem
a už sa nikdy neobzriem
za tým, čo tu nechám.
Aj keď mi od samoty puká srdce,
nemôžem,
nevládzem
už pre lásku bojovať.
Nevládzem bojovať pre čokoľvek.
Nemám síl stáť
a dýchať.
Čeliť svetu a všetkej tej pretvárke a zlobe.
Pretože potom do toho spadnem
aj ja a nevedomky,
nechcene
nosím masku sily
a neoblomnosti.
Zatiaľ čo vnútri
som menšia
ako špendlíková hlavička.
To čo ma tvorí navonok
je len bolesť,
hnev z toho čo bolo
a strach
z toho čo bude...